Nie je všetko také, ako sa zdá

Autor: Jozef Okša | 13.4.2013 o 16:47 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  116x

Skúškové obdobie bolo v plnom prúde a ja som nerobil nič iné, len som sedel nad poznámkami, knihami a snažil som sa pripraviť sa na nasledujúcu skúšku. Ako každý raz, aj tento krát som cestoval vlakom a v rukách som držal poznámky. Snažil som sa už do aj tak preplnených mozgových závitov natlačiť posledné zvyšky informácii. Moja nálada nebola príliš optimistická a ja som si najväčšmi prial, aby skúškové už konečne skončilo.

Ako som tak sedel v studenom a pochmúrne pôsobiacom vagóne, do vagónu pristúpila staršia pani. Mala na sebe veľký huňatý kožuch. Na hlave baranicu, v jednej ruke kabelku a v druhej lopatu na sneh. Podišla ku mne a bez varovania spustila:

„Dáš si tie veci inam? Potrebujem sedieť v smere jazdy.“

Hneď som si pomyslel, že ma čaká veľmi dlhá cesta, ktorá obvykle trvala tak štyridsať minút. Pani vo mne vytvorila dojem miernej arogantnosti. Dala si dole kabát aj baranicu, lopatu na sneh usadila na sedadlo pred nami a sadla si vedľa mňa. Chvíľu bolo ticho, čomu som bol rád. Ticho však netrvalo dlho a staršia pani sa rozhodla ku mne prihovoriť. Najskôr sa ma pýtala, či študujem. Začínalo sa to nevinnými otázkami, počas ktorých som sa dozvedel, že vyzerám tak na 17 rokov, pritom mám 22.

Nedalo jej nespomenúť jej deti. Mala dcéru, ktorá vyštudovala farmáciu a teraz pracuje v Bratislave na jednej súkromnej a veľmi prestížnej klinike. Jej syn, večný študent, ako mi stihla prezradiť, študuje už druhú vysokú školu – architektúru. Už po úvodných otázkach a jej malých príbehoch o deťoch si renomé v mojich očiach vylepšila. A to výrazne. Sršal z nej neskutočný optimizmus, stále sa usmievala a bola veľmi komunikatívna. Svoje otázky nasmerovala znova ku mne a snažila sa zistiť o mojom štúdiu viac. Netrvalo dlho a znova sa ujala slova. Dozvedel som sa, že by bolo vhodné, aby som po skončení štúdia na tejto vysokej škole, šiel študovať ešte jednu. Pani sa na mňa zadívala a vyhlásila, že by sa mi hodila architektúra, že vyzerám tak vzdelane (nosím okuliare, možno preto sa jej to tak zdalo, ale polichotilo mi to). Ďalšou alternatívou bola medicína. Ale hneď ma aj varovala, aby som nešiel študovať nejakú chirurgiu, resp. niečo podobné. Že by som si mal zvoliť niečo menej náročné, napríklad oftalmológiu, teda že by si ma vedela predstaviť ako očného lekára. Táto myšlienka sa jej páčila väčšmi. Neskôr som sa dozvedel aj to, prečo. Bola sestrička na dôchodku a celý život nerobila nič iné. Taktiež mi spomenula, že jej dôchodok nie je bohvie čo a že s manželom sa snažia pomáhať deťom ako vedia. Práve pre dcéru bola už tá, vyššie spomenutá, lopata na sneh.

Táto udalosť prebehla v dobe, kedy sestričky a lekári bojovali za lepšie platy. Tak som sa jej spýtal, čo si o tomto myslí ona.

Odpovedi na otázku a brilantne sa jej vyhla a až neskôr som si uvedomil, že mi neodpovedala.

Obaja sme sa blížili k cieľu našej cesty. Počas tých štyridsiatich minút ma táto pani nabila neskutočným optimizmom. Na konci našej cesty, už znova oblečená v kožuchu a baranici, sa ku mne obrátila, zaželala mi všetko dobré do života a veľa šťastia na skúške. Samozrejme, že prianie som jej opätoval a obaja sme sa pobrali vlastnou cestou. Celú cestu do školy som sa usmieval. Bolo to podvedomé. Bol som rád, že mi táto pani dodala optimizmus a pozitívnu náladu. Celý deň bol omnoho krajší, aj napriek pochmúrnemu zasneženému počasiu.

 

....a ak by to niekoho zaujímalo, skúšku som urobil ;)

 

P.S. usmievajte sa – nikdy neviete, komu tým urobíte radosť J

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?